HLADOVKA. Renáta Jurčiová z Hladovky pracovala v sudánskom meste Tonj viac ako rok. Učila, varila, upratovala, opravovala testy, robila ošetrovateľku, nahrádzala mamu. „Takmer nikdy som však nemala pocit, že niečo musím. Práca s deťmi ma bavila a čas strávený s nimi mi dal veľa.“
Bez televízie aj internetu
Sudánske deti nepoznajú šampón, silonky, pri pohľade na plyšového medveďa je im do smiechu. Netušia, že je to hračka. Ony sa hrajú s tým, čo si sami vyrobia – s vrchnákmi z fliaš, s kolesom, vrchnákom od pera či vlastnoručne vyrobeným autíčkom. „Sú krásne, ako tie naše. Majú rovnaké túžby. Chlapci chcú byť pilotmi, lekármi, žurnalistami, kňazmi, niektorí sa chcú len naučiť hrať na gitare. K šťastiu veľa nepotrebujú. Nemajú televízor, internet, zabávajú sa tancom, hudbou, tešia sa každému záujmu.“
Do školy sa dostane málokto, prevažne chlapci. „Dievčatá pracujú, starajú sa o domácnosť a mladších súrodencov. Od rána stoja v dlhých radoch pred studňami, aby domov nanosili vodu. Celé detstvo očakávajú to, čo raz musí prísť – že sa budú musieť, možno aj proti svojej vôli, vydať, že ich rodičia predajú za stádo kráv, aby sa ich brat mal za čo oženiť.“
Deti sú rady, že sa vôbec majú kde učiť. Nie všetky majú to šťastie.
Štátne školy sú v mestách, na dedinách sú len tie, ktoré postavili misionári. V jednej je viac ako tisíc žiakov. Základná škola má osem ročníkov, stredná tri. V jednej triede je aj sedemdesiat detí, medzi piatakmi sú žiaci od dvanásť aj do viac ako dvadsať rokov. Dôsledok dlhotrvajúcej vojny. S disciplínou Renáta väčšinou problém nemala. „Na hodinách je ticho. Pri skúškach počuť jaštericu prebehnúť popod lavice, i kozu pred dverami obhrýzať papier.“
Veselé a hravé
Cez týždeň vstávala pred šiestou, aby stihla ranné rozjímanie. Po modlitbách, omši a raňajkách začínalo vyučovanie. Vždy po vyučovaní čakala na ihrisku pri škole hŕstka detí. Potrebovali ošetriť zranenia. „Tam im rany neošetrí mama ako nám, keď sme boli malí,“ hovorí Renáta.
Popoludní dobrovoľníčky učili deti hrať na klavíri, na gitare, spočiatku aj písať, čítať, nacvičovali s nimi pesničky, pomáhali pripravovať podujatia, s najmenšími sa hrali. Pred večerou sa spolu modlili.
Neskoro večer, skoro ráno alebo v sobotu Oravčanku zamestnalo pranie. O špinavé tričká sa jej postarala horúčava, ale aj veselé a hravé deti. „Ich obľúbenou zábavou bolo vyváľať sa po daždi v piesku a potom sa po nás vešať. Netrvalo dlho a vyzerali sme ako ony.“
S oslovovaním Renáty mali deti problém. Najskôr z nej bola Monika. Po čase si niektoré zvykli na skrátené Rena, iné jej meno skomolili, zmenili na Maňata. Starší jej vybrali meno v jazyku dinka - Ayen.
Za ruky sa vodia muži
O tamojšom spôsobe života sa dobrovoľníčka veľa dozvedela aj od 15-ročného Johna. Šokovalo ju najmä sobášenie. „Dcéra je pre rodinu biznis. Ženích za ňu platí rodine kravami. Ak je viac záujemcov, rodičia ju dajú tomu, kto dá viac. Bohatý si teda môže kúpiť aj viac žien. Každej však musí postaviť dom, aby sa v jednom nepobili.“ Chlapci sa ženia osemnásťroční až dvadsaťroční, dievčatá aj pätnásťročné a mladšie. Rodiny sú veľké, jedna žena má aj päť a viac detí. Úmrtnosť je vysoká, málokto sa dožije päťdesiatky.
Jedla je málo, deti sa potešia čomukoľvek.
John ťažko chápal, že u nás musí so sobášom súhlasiť aj dievča, a že chlapec za ňu nemusí zaplatiť. Miestnou zaujímavosťou je, že partneri sa na ulici nesmú držať za ruky. „Manželia by sa vraj mohli, ale nedržia sa. Vraj, načo aj? Zvykom je, že sa na verejnosti vodia za ruky chlapci a muži.“ Dievča nesmie samo cestovať. Keď je slobodné, môže chodiť len s rodičmi alebo s bratom. Keď sa vydá, iba s manželom.
Smetiaky nepoznajú
Renátu v chudobnom Tonj denne niečo prekvapovalo, denne sa stretávala s niečím novým. „Je to úplne iný svet, iná kultúra, iné chápanie, iný pohľad na život a svet,“ hovorí.
Poriadok je neznámy pojem. Smetné koše nepoznajú, odpad hádžu okolo seba. Poriadkumilovnejší ho občas zhrabú na kopu a zapália. Vlastný dvor si zametajú, no neporiadok, ktorý z neho vymetú na cestu, ich väčšinou nezaujíma.
Biedu vidno všade. Miestni ju však takmer nevnímajú. Mnohí netušia, ako vyzerá rovná cesta, nevedia, čo je to pestrá strava. Sudánci počítajú život a šťastie človeka na kravy. Vrah sedí vo väzení, kým nezaplatí päťdesiatpäť kráv, dievča vydajú za toho, kto ich ponúkne viac. Chorých ľudí stretávala Renáta každý deň. Bolo pre ňu ťažké pozerať sa na dieťa s maláriou, ktoré celý deň nejedlo, na malomocného, ktorého telo ničila zákerná choroba, počúvať zážitky mladých z vojny. „Napriek všetkým príkoriam sa však tešia zo života, spievajú, tancujú, rozdávajú lásku ďalej, modlia sa. Vedia byť nielen prudkí, ale aj vďační, nežní k deťom a chápaví k trpiacim. Často nám boli veľkým príkladom a povzbudením.“
Zaujímavá konverzácia
Ľudia žijú v malých hlinených chatrčiach so strechou z trávy. Novšie domy sú z pálených tehál. Mesto vyzerá ako osada, dedina ako naše lazy. „Keď som im ukázala fotku Hladovky, pýtali sa, či žijem v hlavnom meste,“ hovorí s úsmevom Renáta, ktorá v južnom Sudáne žila s komunitou saleziánov v dome pre dobrovoľníkov.
V komunite hovorili po anglicky. Dorozumievanie s miestnymi nebolo jednoduché. „Anglicky hovorili len tí, ktorí chodili do školy, deti do štvrtej triedy vedeli zväčša len kmeňové jazyky - dinka, ktorým hovoria všetci, bongo alebo jur, čo-to po arabsky. V dinka som sa naučila zopár slov a fráz, no na plynulú konverzáciu to nestačilo. Často sme sa teda dorozumievali, ako sa dalo.“
Misie jej dali veľa. Do Sudánu by sa aspoň na chvíľu rada vrátila. „Naučila som sa, čo je služba a rozdávanie sa, čo je to mať rád ľudí, ktorí boli ešte pred chvíľou neznámi. Napĺňal ma čas strávený s deťmi a mladými. Spoznala som, ako láska rozdávaním rastie a akú radosť prináša, keď sa môžete deliť o čas a talenty, ako málo stačí, aby ste urobili niekomu radosť. Videla som, v akej jednoduchosti, detskej dôvere a odovzdanosti Bohu je možné prežívať každodenný život.“
