Mladík telefonoval kamarátke, že sa hodí pod auto. Neverila, kým nepočula v mobile rachot a potom sa už nikto neozýval. Prešli ho dve autá. To je realita.
Ja to už nevydržím, skoncujem so životom. Takých rečí je okolo nás spústu. So slovami netáraj, ich hádžeme cez plecia. Nasleduje skok z mosta, lano na povale, prášky. To je tiež realita.
Aj najznámejšieho muža z minulého týždňa, strelca z Devínskej Novej Vsi, štval vraj život okolo. Ktovie, či mal v pláne ukončiť aj svoj vlastný. Jedným uchom dnu a druhým von, tak reagovalo okolie. Priatelia, susedia, náhodní známi či profesionálni psychológovia vždy radia až po funuse. Vyzbrojený ako do vojny, vybral sa päťdesiatnik k susedom, potom na ulicu. Nasledoval horor na Ulici Pavla Horova. Výsledok - šesť mŕtvych, siedmym bol on, a 15 zranených.
Psychológovia už ponúkali pomoc iba pozostalým. Ministerstvo vnútra, v snahe predísť podobným prípadom, zareagovalo, že policajtov vyzbrojí lepšími zbraňami. Ibaže, zasa bude viac superzbraní medzi ľuďmi. A kto zaručí, že ak preskočilo strelcovi, ktorý bol vojakom, nepreskočí policajtovi?
Veď, obzrime sa späť, v čom by bol zásah v Devínskej Novej Vsi iný, keby mali policajti iné zbrane? Minister tiež sľubuje, že vytypuje a posilní najrizikovejšie oblasti kriminality na Slovensku. Ale podľa čoho? Podľa policajných tabuliek „nápadu trestnej činnosti"? Podľa počtu mafiánov na kilometer štvorcový?
Veď preskočiť môže hocikomu hocikde, trebárs aj na konci vašej ulice. Návod, čo šialené robiť potom, nájde hocikto hocikedy vo všetkom, čo má tlačidlo ON/OFF a obrazovku. Tomu nezabránia ani policajti vybavení najmodernejšími automatickými škorpiónmi.
Lebo psychológovia vždy chodia po funuse.